ticho
nezrelý čas sa mihne v dlaniach

ako mokrý piesok

nič v ňom neostane
žlté klasy sa lámu v tichých ranách
v krajine

kde slnko ráno prestalo vstávať

tóny žitia prichádzajú pomaly
ako keď vietor nesie slabé krídla
nepohnú sa ďaleko
zostávajú ticho
kým nezíska vietor silu

v hĺbke

kde čaj ostáva nedopitý
zrkadlí sa svet čo mlčí

ešte túži
nie všetko stratené sa musí stratiť znova
niekdy stačí len uveriť

a znova sa otvoria slová

 

začneme odznova