Narábam s tebou

ako hrnčiar s hlinou.

Obliekam si ťa

do svojho obľúbeného rúcha,

ktoré prechádza cez moje meno

a tvoje boky.

 

Z očí ti po tisíci raz,

blčia hnedozelené plamene.

Šľahajú do priestoru len tak – ohlušujúco a ticho,

ako keď zomrie posledná nota v sonáte.

 

Ako hrnčiar viem,

že budeš vznikať a zanikať

znova a znova

pod mojimi rukami.

 

Som jediný návštevník expozície.

A ty nezameniteľný kus keramiky,

ktorú podľa tradičnej hrnčiarskej práce,

zohrievam na tisíc stupňov.

Výsledok stojí za to.

Vo vzduchu cítiť spálenú zem a soľ.