Moja sestra odišla so svojou triedou na lyžiarak. Zostala som sama ako ten palec.

Na rozlúčku mi  nechala dlhý predlhý zoznam, čo všetko mám za ten týždeň bez nej stihnúť. Pre istotu mi svoje požiadavky napísala na obrovský výkres, ešte to aj farebne zvýraznila hajlajtermi a vycapila rovno na dvere do izby, aby mi to bilo do očí aj hlavy. A aby som sa neodvážila zabudnúť.

 

Pondelok – Polej kvety!

Utorok – Utri prach!

Streda – Vynes kôš!

Štvrtok – Povysávaj!

Piatok – Utri prach!  Áno, ZASE!(Čítaš dobre!)

…a ešte pripísala heslo našej izby: Čistota pol života! Pohni kostrou!

 

Ako mám toto stihnúť za taký krátky čas!? Ja – leňoch. Čo som supermašina? Chce, aby mi z toľkej roboty preplo? A na koniec mi tá moja milá sestrička  nakreslila smrtku. Vlastne lebku s prekríženými kosťami. Pomyslela som si, že po tých mukách, čo mi pripravila, to bude skôr vykúpenie.

Tú rozkošnú kresbičku od sestričky som vytrvalo ignorovala takmer celý týždeň. Zakaždým keď som prichádzala do izby,  zakryla som si oči, aby som nevidela ten otrasný smrtonosný zoznam.

 

Konečne chvíľa pokoja. Bože, ďakujem! Dovolenka. Žiaden vreskot: „Bibi, upratuj! Bibi, polej kvety!  Bibi, povysávaj!“  Teraz som to mala len v tichej písomnej forme. Musím priznať sama sebe, že  som roky žila  v kŕči.

No teraz mali moje uši aj mozog  číííl. Kým si ona lyžovala na zasneženom svahu, ja som mala lážo-plážo, lehárokemping.

Ráno ma nikto nepoháňal ako dostihového koňa, aby som pohla kostrou. Nikto mi nevrieskal do ucha. Mamka ma volala tak pekne: „Žabka moja!“ Rozmaznávala ma ako jedináčika. A ja som si to užívala.

Aj izba bola len moja. Rozvaľovala som sa ako kráľovná. Veci lietali všade. Prevetrala som nielen svoju, ale najmä  jej skriňu… Pochopiteľne, len na tajnáša.  Každý deň som odtiaľ vyťahovala tie najcoolovejšie kúsky, ktoré mi zakázala nosiť. Moje srdce po nich doslova pišťalo. Do konca týždňa tak v izbe vyrástla pekná šatoveža. Ale mala som to na háku.  Hlavne, že som bola celý týždeň najväčšia kočka.

Deň za dňom sa vliekol. Sloboda  bola síce fajn,  ale… pomaličky mi to docvaklo. To ticho večer bolo fakt tiché. Vražedné. Už sa to nedalo počúvať. Bez ségry mi bolo dosť smutno. Uvedomila som si, že s  Barbi to tu žilo, pumpovala mi krv do žíl. S ňou  bol každý deň riadny adrenalín. Zrazu som sa nudila.

 

Mamka bola ochotná robiť mi spoločnosť: „Zostanem spať pri tebe?“ Ja hrdinka som sa tvárila, akože niéééé… Ale očami som ju priklincovala k sestrinej posteli: „…ale, keď chceš, tak môžeš zostať.“ Tým „môžeš“  som ju prikrývala každý večer. Chválabohu, chcela…

Skoro si hlavu vykrútila nad tou kopou oblečenia, ktorá sa váľala pri mojej posteli. (Ja to tam hádžem preto, aby sa ku mne v noci nedostalo žiadne strašidlo. Ale pssssttt!)

„Veď ty počkaj,    hlavná kontrolórka  ti ukáže, keď to neupraceš!“ varovali ma naši.

 

No mne, leňoške, rozsvietilo lampášik (ako ocko hovorí) až v piatok poobede. Zrak mi padol na kalendár. Zajtra príde moja dramaqueen! Všetky vlasy a chlpy sa mi zježili. Je so mnou AMEN. Pobožne som sa prežehnala. Nie žeby som sa bála jej vyhrážok, to nie, ale seňorita by to neprežila, keby sa nemohla prebrodiť  k svojej posteli cez horu oblečenia. A hlavne svojho. Svojich vytrínkových kúskov.

Narýchlo som vygúglila manuál Ako skladať oblečenie?  Ako rýchlo upratať?  Ako sa starať o kvety?

Pustila som sa do práce. Asi po troch hodinkách prelievania potu som mala finiš. Konečne sa tu dalo dýchať a našla som aj koberecJ  Bola to makačka. Hneď mi bolo jasné, prečo sa Barbi stále zlostila, že všetko musí robiť sama, kým ja som si len vylihovala a nič nerobila. Fakt jej musím pomáhať s upratovaním. Zamyslela som sa nad sebou… Dosť hlboko.

 

„Ropuchááá, som domááá!!!“  Už som vedela, ktorá bije. Srdce mi trepotalo ako pred prírodnou katastrofou. Mozog zapol pohotovosť.

No… vlastne som sa potešila. S malými obavami, ale potešila. Konečne je doma. Ten jej zvučný hlas mi rozhojdal dušu. Ona mi dáva šťavu do života.  Bez nej to doma nie je ono.

Našťastie som to stihla. Narýchlo som ešte mrkla, či je všetko na svojom mieste. Či náhodou nezostal dôkaz, že som tu mala laif is laif. …a už som ťahala jej obrovské kufrisko do izby.

Skontrolovala izbu,  pozrela pod postele, hodila očkom na kvety…

Najlepšie prišlo neskoro večer. Už som si skoro vydýchla, že inšpekcia prebehla v poriadku.  No čo nevymyslela! O polnoci  privliekla vysávač a tou dlhou železnou tyčou mi mávala ponad hlavu po všetkých kútoch. Hadica vcucla všetky driemajúce pavúky v pyžamkách. No vážne.

Aj keď sme sa všetci tajne smiali popod fúzy a gúľali sme očami, zhodnotili sme: „Konečne je doma!“

Z polospánku ma prebral starý známy vreskot: „Kto bol v mojej skriníííí????????!!!!!!“

A ja som radšej zaliezla pod perinu a tvárila sa, že tam nie som. Ou, ou…