Na stole v kuchyni je pohár s vodou.

Chlapec sediaci vedľa studenej večere

doň máča papierový obrúsok.

Sleduje, ako sa voda šplhá nahor,

celkom akoby sa bála sklenenej steny,

ktorá len mlčí.

 

V miestnosti je už šero.

Farby splývajú do jedného odtieňu a na svetlo šahá len ona.

Kvapky za oknom sa lepia na sklo a spájajú do ciest, ktoré nikdy nevedú späť.

 

Keď sa po 20 minútach vráti matka,

položí zemiaky od deda na stôl a ani sa nepozrie.

Chlapec si zapamätá,

že aj ticho stúpa,

keď má dosť času a štruktúru.