Mám v hlave dieru vymletú prúdom života,

uniká ňou pomaly, neúprosne spomienka, myš aj lienka.

Nie je to žiadna osobná Golgota,

len zmŕtvenie, beztvará, bezfarbá mžimora – „Vivat milá jesienka!“

 

Nebolíš, netrápiš, a predsa sa ťa desím.

Plnými ústami, čo si surovo odhryzla z mojich snov,

mľaskáš, funíš, grgáš…chytiť ťa tak za pačesy!

Čím si si vyslúžila blesky mojich slov?

 

Odievaš sa šatom odsúdencov,

zatiaľčo posielaš vyziabnutých žencov,

aby morituri te salutantom farebné hlávky odtínali

ako koberec pod tvoje kruté nohy…bodaj by sa potkýnali!

 

Máme dosť tvojej záplavy predstieraných sĺz čiernej vdovy,

karu vo farbách karnevalu, slnka za mrežami pevnosti,

čo zachrípnutým hlasom spieva protestsong s názvom „Dovi!“,

tvojich nozdier rozšírených pachom umierajúcej letnosti!!!