Domov. U nás doma nikdy nie je ticho, ba  ani potichu, dokonca ani v noci. Naším domom kolujú rôzne zvuky, šumy, o melódiách už ani nehovorím. Vlnia sa z jedného poschodia na druhé.  Neveríte? Tak vstúpte spolu so mnou, poďte po stopách mojich najbližších, možno vás presvedčím.

Keď som si po prvýkrát sadala k tejto téme, presne tak to doma vyzeralo. Dnes, dnes je už všetko ináč! Môj život sa v jedno pondelkové ráno rozhodol, že sám mi nadiktuje ako ďalej. Totiž, aby ste mi rozumeli, osud samotný vzal do rúk môj osud.

Nad tým, ako sa v jednej sekunde obráti karta môjho života, neuvažoval doposiaľ nik z mojich blízkych a už tobôž nie ja. Spokojná prváčka na novej škole, v super kolektíve, s láskavou triednou, starostlivou ako moja mamka, ktorá si ihneď získala moje srdce. Každý deňmi prinášal  radosti, skvelú zábavu v triede, doma zopár povinností nad knihami, ale všetko klapalo ako dobre rozbehnutý maratón. Strach a prvotné obavy z novostí, ktoré ma čakajú, sa každým dňom viac a viac rozplývali v pokojnej atmosfére všedných študentských dní. Spočiatku som často premýšľala nad svojím rozhodnutím ísť práve na túto školu. Mamka nebola  nadšená, obávala sa nového prostredia a najmä toho, či ma prijmú medzi seba, oni, rodáci, zohraná partia. Ako sa ukázalo, tieto obavy pominuli hneď v prvé dni. Ocko, ten to vzal veľmi optimisticky, po celý čas bol presvedčený, že som sa správne rozhodla, stále opakoval, tak to malo byť. Áno, tak to malo byť!

Pondelok. Na ten nezabudne nik z nás. Celé nedeľňajšie popoludnie sa domom niesla dilema, ísť v pondelok do školy alebo k očnej? Ja a mamka. Dve bojovníčky na mínovom poli. Napokon padlo rozhodnutie, očná. Práve  návštevu v jej ordinácii si vymyslel môj život. Veď dvojité videnie je síce fajn, dvakrát vidíte jednotku, hneď máte dve. Dvakrát pekného chlapca, hneď máte motýle v žalúdku. Ja, poctivá okuliarnička, som to pripisovala zhoršenému zraku, mamka v tom bola zajedno so mnou.

Pondelok. Napokon z toho bolo „Tour de ambulance“…očná, detská, neurologická, stomatologická a magnetická rezonancia! Skrátka, krásne rozbehnutý deň strávený medzi bielymi plášťami, poletovaním od dverí k dverám. A prečo? Len aby som si vypočula resumé – obštrukčný hydrocefalus v dvoch komorách mozgu, akútny stav, nutný operačný zákrok!

Prosím, haló, čo sa deje, čo sú to za odborné nezmysly, prečo hádžete všetci tie súcitné pohľady, prečo pani sestrička plače a prečo plače ocko? Haló, aj ja som tu, čo ma nevidíte, ja vás síce dvojmo, ale počujem sťaby slon, skvele!

Primárka, uvažujme rýchlo, ale najmä rozumne! Veď ja uvažujem, stále rozmýšľam nad tým, ako sa toto mohlo stať a k tomu práve mne. Mne, ktorá som pred týždňom zabehla ďalšiu medickú päťku v Martine, ktorá mám hlavu plnú plánov, ako to rozbalím na nášho telocvikára, ako predbehnem dlhonohú gazelu z našej áčky, ako si splním všetky krásne sny

v novej škole…

Mamka. Po stretnutí s ňou už v nemocnici sa všetko ešte zhoršilo. Moja mamka, môj anjel, skrátka môj život zrazu zmenil životy mojim najbližším. Osud či náhoda? Nad tým som  vtedy neuvažovala, hodiny sa zrazu vliekli, otázky sa mi v hlave vírili, odpovede neprichádzali. Nik mi v tom momente nevedel odpovedať. Super, takýto začiatok týždňa som si isto nepredstavovala. A čo utorok, streda, štvrtok… o týždeň, o mesiac? Kto mi povie, prečo a ako ďalej? Akú hudbu života by ste si vybrali vy? Pochmúrneho, aj keď náruživého Bacha, náladového Beethovena a jeho „Osudovú“ či snáď súčasníka s veľkými plánmi na hudobnej scéne? Stop, nevidím síce ok, ale nie som hluchá, som tu a idem sa pobiť s celým svetom a s celým svojím životom… mami neplač, ja to dám! Rozhodla som sa, vždy si mi hovorila, že sme malé silné ženy, aj keď ty tak teraz nepôsobíš, mami, neplač. Som víťaz a ja to zvládnem! Rozhodla som sa!

Môj život, rýchly prevoz do ďalšej nemocnice, vyšetrenia, odbery, lekári a najmä jeden. Ten môj, ten správny, ktorý si ma vybral a „náš“ plán operácie. Biele steny, biele plášte, prebdené i bezsenné čierne noci, potoky sĺz mojej mamky na lôžku vedľa mňa, ktoré mi trhali srdce, keď som videla, ako sa ich snaží skrývať do vankúša.. A môj nekonečný úsmev, ktorým som zase ja zakrývala všetko, na čo sa ma aj tak nik nepýtal. Túžim po tom, aby mamka prepla program na ten môj „optimizmus“, síce nedokonalý, hraný, ale upokojujúci navonok moje okolie, všetky tie biele plášte, ktoré som sa každé ráno na vizite snažila nakaziť povestným „úsmevom od ucha k uchu“. Obe nesmierne unavené, nedokážeme sa na nič sústrediť, tak voláme na pomoc otca priora. Nasledujúce dni do zákroku sa niesli v oveľa pokojnejšom duchu, pretože rozmýšľame už len v tichosti našich myšlienok, mnohé z nich smerujú k „nemu“. On vie, ktorú hudbu budem počuť o niekoľko dní. On jediný to vie. Mamka tiež prepla na modus – objatia, slabulinké úsmevy, nekonečné rozhovory o všetkom a o ničom.

Pondelok. Ďalší v poradí. Rozlúčka s našimi, objatie milovaného ocka, posledný úsmev statočnej mamky a zostali mi len tie biele plášte. Medzi nimi, samozrejme, ten môj. Verím, že bojovník ako ja, pripravený vyhrať sa s mojím „malým“ problémom. Bojovník rozhodnutý vyhrať, preto si ma vybral. Môj rytier v bielom, ktorého ruky povedie „On“. My, aká bizarná trojka v mojom živote.

Mamka, tá zostala posledná v mojom obraze, spomienky ma ďalej nepustia, potom už len tma. Milosrdná tma ma vyslobodila z môjho problému, ktorý sa na niekoľko hodín stal problémom odborníkov na sále. Pred sálou to bol problém mojich rodičov, dvoch ľudí, ktorým srdce bilo v jednom súzvuku, tej najkrajšej symfónii, do ktorej sa chcem zapojiť aj ja… Budem mať dovolené?

Pondelok. Môj život je zatiaľ maličká kniha, je to len krátka poviedka, každý deň nová strana, čistá, večer už popísaná. Môj život raz bude veľký román, bude mať krásny sýty obal, listy v ňom budú plné túžob, snov a prianí. Na konci, v podvečer bytia, bude už celý popísaný…

Tmu striedajú záblesky svetla, viečka mám ťažké, nevidím, len mrkám. Nemyslím, nerozprávam, len počujem, počujem sťaby ten slon… Evi, Evička, zlatko, všetko bude dobré, už je dobre, som tu pri tebe, moja… Nepamätám sa, nevidím nikoho, len počujem, volá ma, hudba môjho života, jej tóny poznám už od perinky, jej melódie viem pohmkávať celé dni. Vybaví sa mi aj jej vôňa, ktorú vôkol seba šíri, vôňa čistoty, vôňa rúk, stopy teplých a nežných dlaní, ktoré ma denne objímajú a láskajú, pozakrývajú do perín. Počujem ju, prichádza z diaľok, v ktorých som strávila dovolenku od života, lebo ten si žil tieto hodiny po svojom, ja o nich neviem vôbec nič, azda iba to, čo mi povedal môj biely plášť. Ale ju počujem, najdokonalejšiu súčasť môjho pätnásťročného života, dokonale naladenú pre moje potešenie, moju mamku.

Hlasy, zvuky a melódie, tie najkrajšie pre moje uši sa totiž spájajú s mojím domovom. Sú jeho srdcovkou, sú symbolom zvukov nášho života. Mamka, ocko a veľký brat. Súzvuk tých dvoch chlapských duší, ktoré sú najväčšou láskou a oporou nás, žien. Ich stopy sú navždy ukryté v mojej duši a práve tie ma z nekonečnej tmy volali domov, na svetlo dňa, na svetlo môjho ďalšieho života.

Moja rodina, naša rodina. Tie najkrajšie zvuky a najpríjemnejšie melódie života si nosíme každý deň so sebou a každý večer sa aj vďaka nim dokážeme vrátiť domov, do nášho domova. Ako sa nám kráča domov? Ľahko, lebo kráčame jeden za druhým, kráčame po stopách toho druhého a tie vždy vedú priamo do nášho domova. Do domova, ktorý všetci milujeme.

Tou druhou najvzácnejšou melódiou je melódia môjho života, ktorý mi dal novú šancu. Môj rytier v bielom brnení zvíťazil, napokon sa medicínsky zázrak premenil v ten ľudský a ortieľ znel „nezhubný“. Aké vzácne potešenie pre moje uši… Tá najkrajšia hudba, zdravie a rodina.