Kvety. Ďalšie kvety a káva. Karty, sviečky, dobre víno a živá vrava. Izba dýchala otvoreným oknom, srdce jej bilo na červenom perzskom koberci, bola živá, lebo iba živým preteká krv, hustá, smradľavá, pulzuje z orgánu do orgánu, z podlahy na pohovku a stále dookola obchádza všetko živé, aby žilo ďalej a mohla žiť aj ona.

My sme boli krvou. Krvinkami, bielymi aj červenými, doštičkami, kyslíkom, rýchlymi hormónmi. Boli sme živí a obmývali sme steny, aby boli živé aj ony. Aby páchli. Lebo čo je živé, to páchne.

Platňa v kúte hrala, aj my sme hrali (karty) a víno hralo v nás. Nie veľa. Dokonca ani nie hlasno, len tiché tóny klavíra, ktoré sa miestami stupňovali, ale nenásilne, len pomaly, lebo ich brzdili ďalšie hlty vína, neskúsení klaviristi. Zbabelci.

Ani jeden z nás nefajčil. Boli sme uvedomelí citoví maniaci. Vedome a bláznivo sme sa zamilovávali a plávali, len aby sme sa rozchádzali a mohli cítiť a cítiť, každý deň nové, radosť, trápenie, nezáležalo, ak išlo o vášeň, na ničom nezáležalo.

Všetko bolo nové, len hviezdy boli staré. S tým sme nevedeli urobiť nič. Ony boli stabilným bodom nášho života, nie izba ani rameno vedľa mňa, všetko zmizne, zanikne ako dym z cigariet, ktoré zo zásady nefajčíme. Ostanú len hviezdy a ten, kto ich stvoril.

Život dáva život. Izba žije, lebo žijeme my. Hudba hrá, alebo počúvame. Mysleli sme si, že izba bude žiť dokým sa nedopije víno a nedoje mäso. Naivne sme ju živili, kŕmili dosýta, aby mala plné líčka a nebola chorľavá. Toľko vína, žiadne cigarety a hlavne my. Obeh. Všetci sme boli všetkým, každý bol každým, všetky orgány boli jedným a jeden bol každým a izba mala byť všetko, nami aj izbou, no ostala iba izbou.

…

 

V tú noc sme sa pohádali. Ležal som na perzskom koberci. Bol pokrčený, ešte slabo pulzoval. V dlani som cítil jeho jemné vlákna. Oddelili sa od pokožky a zanechali na mne krvavú stopu.

Bol som všetkým. Bolo to zvláštne, pretože nikto nebol mnou. Chcel som sa postaviť, ale nemohol som. Akoby som za tie roky ešte ani raz nebol mojimi nohami. Koberec ma nepustil.

Nevedel som byť sám sebou, už dlho som nekonal, neuvažoval o sebe, stále sme to boli my. Nechcel som tam ísť, tušil som, že ich tam stretnem, no pracovali sme na tom príliš dlho a tvrdo. Nemal som na výber, koberec ma pustil, až keď som sa rozhodol slávnostne sa obliecť a vyraziť.

Záhrada bola úchvatná. Nikdy v živote som nič podobné nevidel, moja práca bola za písacím strojom. Vysoké, na prvý pohľad staré stromy sa obmieňali so záhonmi kvitnúcich kvetov, mach sa striedal s lišajníkmi, tráva sa postupne menila na úzky lesný chodník, ktorý rozkvitol do vykosenej lúky so stromami zasadenými do kruhu.

Viktor ku mne zozadu potichu pristúpil: „Vybral som ťa za rečníka.“ Ani som sa neobzrel: „Nehovor na mňa“ Viktor nič nepovedal. Počul som len šušťanie látky a cvaknutie zapaľovača. Zaťal som päste, no neotočil som sa. „Budeš rečník,“ zopakoval a dym vyfúkol rovno na môj krk, cítil som ten smrad, „dnes večer to nie je o súkromných sporoch. Toto je nový vek umenia, Adam. Prežívania. Dnes vrcholí práca generácií…“

„…A privilegovaných členov spoločnosti,“ dokončil som zaňho. „Bol som vybraný. Včera som to všetkým vysvetlil. A teraz,“ pozrel sa na hodinky, „na tých stojanoch sú obrazy, nateraz zakryté. Si tretí v poradí. Odkryje sa obraz, budeš ho vidieť iba ty. Poriadne si ho prezrieš. Do detailu. A potom sa obrátiš k ľuďom a popíšeš ho. Farbisto. Použiješ všetky zmysly. Teraz ma dobre počúvaj: keď sa ti odhalí plátno, uvidíš obraz. Farebný. Voňavý alebo smradľavý. Ochutnáš ho, ohmatáš ho. Budeš ho počúvať, lebo bude hrať, hovoriť alebo šepkať. Máš čas, neponáhľaj sa. Tvojou úlohou je dať. Nám. Obraz.“

„Vieš, čo je mojou úlohou? Riadnu ti vraziť. Zradil si. Fajčíš, už to ani neskrývaš. Klamal si, využil si nás. Tváril si sa, že si jedným z nás, ani slovkom si nespomenul tvoje miesto v rade,“ náhle som sa k nemu priblížil, „skončili sme.“

„Zajtra ide do tlače manifest s tvojimi fotografiami. Nemuselo to tak byť. Nemuseli, ani v ňom byť nemali tvoje state. Sú tam. Prečo asi?“ ukazovák mi zabodol do hrude, „už nikdy ma nenazývaj zradcom ani klamárom. Nikdy. Vo včerajšej hádke tiež nie si nevinne, nemysli si, že neviem, s kým sa flákaš po nociach. Grafity? Toto je tvoje poslanie? Čmárať sprostosti po mostoch? My dávame nášmu hnutiu tvár, dávame mu chuť. My sme odrazom našich myšlienok, voľnosti, bezhraničnosti mysle, svet bude naše hnutie pozorovať cez nás. Nemôžeme si dovoliť takéto prešľapy…“

„Nikdy nás nechytili a-“ prestal som hovoriť, keď mi položil ruku na rameno a tvár priblížil k môjmu lícu. „Viem to ja, vedia to aj iní. Pôjdeš tam a napravíš si renomé. Nikomu sa nepáči, že sú v našich kruhoch… neprispôsobiví. Daj nám obraz, Adam.“ Potľapkal ma po pleci a upravil si sako.

„Mal by si to brať ako česť. Poctu. Budeme začínať. Tamto je tvoj obraz. Daj si na tom opise záležať, obrazy sa budú dražiť,“ premeral si ma pohľadom, „na miesta!“

Bezmyšlienkovite som prešiel pod strom obrastený machom. Bol napoly vyschnutý. Díval som sa na bordovú látku predo mnou. Točila sa mi hlava a srdce mi silno udieralo do hrude. Bol som sám, stratil som identitu, nevedel som, ako mám vystupovať pod svojim menom. Zabudol som, kto je Adam. V dave som zahliadol Alexandra, ako sa na mňa zachmúrene díva. Večer ma oblial vínom. Uprene som sa zadíval na látku predo mnou a počúval.

Prvý rečník bol viditeľne zaskočený. Pár minút sa striedavo díval na obraz a na obecenstvo, no nevydal ani hlásku. Potom pomaly opísal scenériu s bohatou oblohou a plachetnicami na mori.

Druhým rečníkom bola žena. Tá sa na obraz široko usmiala, zaleskli sa jej oči. V dave pohľadom vyhľadala svoju priateľku, ktorá s úsmevom pozdvihla pohár so šampanským. Žena obraz opisuje do najmenších detailov. Zátišie s modernistickými až abstraktnými detailmi, skoro až koláž. Žena cúvla a jemne sa uklonila. Nasledoval potlesk.

Obraz predo mnou sa náhle obnažil. Zachmúril som sa naňho, muselo dôjsť k chybe. Očami som v dave vyhľadal Viktora a chcel som mu naznačiť, že niečo nie je v poriadku, no rázne pokrútil hlavou. Znova som sa pozrel na obraz. Nevedel som čo mám povedať, chcel som odísť. Urobil to Viktor naschvál? Už som ticho príliš dlho. Zhlboka som sa nadýchol a vtedy som si spomenul na Viktorove slová.

„Smrdí!“ prehlásil som hlasno, „zapácha ako zhnité jablká.“ Videl som, že publikum začalo počúvať. Zhlboka som sa nadýchol. „Je taký hrboľatý, akoby vystupoval do priestoru ku mne. Akoby sa z neho chcelo stať niečo, čím nie je – kusom reality. Možno preto tak smrdí, cítite to?“ pár ľudí dokonca prikývlo, „ farby sú sýte, no nie krikľavé. Presne podľa môjho vkusu, akoby bol namaľovaný pre mňa. Farby plynulo splývajú jedna do druhej a úplne prirodzene pokrývajú plátno, máte pocit, akoby sa ešte stále rozliezali do kútov. Je to súhra tvarov, ktoré vytvárajú obrazce. Vidím tam človeka. Roztápa sa, bráni sa, vidíte mu to v tvári a napriek tomu sa usmieva. Ten úsmev môžem počuť. Ako zvony na kostole. Čisté ťahy štetcom. Sú také sladké, no voňajú ako zhnité jablká,“ pomaly som o dva kroky odstúpil, „tento obraz je pravdivý.“

Potlesk. Na prázdne plátno som sa neprestával dívať. Netušil som, odkiaľ sa vzali moje slová. Keď prázdnota naplnila plátno, nedotiahla na moje ústa.

Keď boli všetky obrazy predstavené, prišla dražba. Z môjho obrazu sa stal najdrahší kus zbierky. Vydražili ho za tisíce. Keby len vedeli… Na obrazy sa v ten večer už nikto nesmel pozrieť, hneď ráno ich zabalili a poslali novým majiteľom. Peniaze mi na moje prekvapenie hneď na druhý deň pristáli na účte. Mal som aj kópiu, visela v obývačke, hneď vedľa Maculu. Jediné dve veci, ktoré v byte po našom odchode ostali.

…

 

Izba nás neprijala. Odmietla. Jej telo bojovalo s novým, chcelo staré a staré už bolo staré. Nakoniec sa zistilo, že za všetko mohol cigaretový dym.