(Všetkým modrým sveta, ktorých bolel noster mundus až k smrti. Drahým, blízkym, ktorí v srdci išli spolu s nimi. Nostra culpa, nostra culpa, nostra smutná culpa.)

 

Jama čiernou láka smutných slnku z očí

Hlúpo sadnú na lep hudbe trýzne duše

Vodiac za nos deti smútku, zhltne nádej

Kŕmi bôľnych kyprou prsťou, dojčí dažďom

Slzy spolu s prúdom dažďa kúpu prázdno

Mokré duše plnia biele vlaky kamsi

Bolesť plodí bolesť, jama čiernu jamu

Diera v srdci reve, páli, mrazí, reže

Navždy, v každý moment, stále, celé veky

Zrastie v bielom vlaku kamsi. Predsa nádej.