Ďuso sa zjaví ako tieň. Nikto ho nevidel prichádzať. Zrazu stojí pri plote, akoby nič, a tvári sa, že tam vlastne ani nie je.

„Jožkooo, si doma?“ zakričí do prázdna, akoby kričal na niekoho celkom iného než na môjho otca. Neprekvapuje ma. Chodí k nám pravidelne a už je to skôr trápne než zvláštne. Hoci ešte nie je ani desať dopoludnia, potkne sa a pevnejšie sa chytí múrika. Akoby nič. Oco je práve v šope. Upravuje kábel ku starej vŕtačke. Vystrčí hlavu, tvár mu na chvíľu stvrdne – no v zápätí sa na nej zjaví priateľský úškľabok, nacvičený ešte niekedy v mladosti. Kedysi sa predsa všetko muselo zvládnuť. A s pokojom v duši.

„No jasné, Ďuso. Čo je?“ povie – hoci by tú otázku najradšej ani nevyslovil. Ale čo iné by mu malo napadnúť?

„Počuj…“ začne Ďuso a škrabe sa za krkom. „Zase mi tie ističe blbnú. Nejde svetlo v kúpeľni. Možno som niečo zle zapojil…“

Odmlčí sa – akoby mu v tom mala pomôcť hanba. Lenže tú už dávno prepil.

„A… že či by si… veď vieš. Len kuknúť.“

Oco mlčky odloží kábel a neochotne sa poberie k bráne. Priateľský úškľabok sa mu zmení na výraz tichého trpiteľa. Mávne na mňa rukou. Vie, že sa dívam.

„Jasné. Idem po skrutkovač.“

Zmizne v kôlni, kde má náradie porozhadzované po všetkých kútoch. Viem, že ho to štve. Že si pamätá, ako si Ďuso pred mesiacom zobral vŕtačku, brúsku aj nabíjačku – a nič z toho nevrátil.

Ale nepovie nič.

Bol predsa vychovaný k poslušnosti. Oco sa vráti až podvečer a konštatuje, že Ďusovi požičal skrutkovač.

„A to náradie z minulého mesiaca ti vrátil?“ spýtala sa mama, ale odpovede sa nedočkala.

Opäť prišiel bez svojich vecí. A navyše aj bez nálady. Vyzerá menší – hlava mu akosi nepasuje k jeho robustnej postave. Plešina sa leskne potom a pôsobí dojmom, akoby sa najradšej ani nevidel.

Sadne si a ani sa na nás nepozrie. Len sucho povie: „Zajtra poobede musíme ísť k mojej mame. Volala mi už trikrát.“

Chodíme k nej každý týždeň. A nikoho nebavia tie jej náboženské výlevy. No nemáme na výber. Otec počúvať musí. Najmä svoju mamu – aj keď má už deväťdesiat.

Ona ho zakaždým pochváli: „Tvoj otec bol vždy veľmi poslušný, nikdy mi neodvrával. Nie ako jeho sestry. Tie boli bité… Ale Jožko nie. Nie. Ten bol parobek, ako sa patrí. Tvoja mama má šťastie.“

Hovorí sa, že kto mlčí, ten svedčí. Ale v našom prípade bolo to mlčanie len tichom pred búrkou.

Otec sa nebránil. Nikdy. Len sa tak polovičato, nenápadne usmial, uvelebil sa na stoličke ako spokojné šteňa a tváril sa, že všetko je v poriadku. A možno sa tak aj cítil. Zrazu sa usmieval prirodzene. Zrazu sa mu rozviazal jazyk. A ja – čo som len čakala na signál, že môžem vyrukovať s ďalšou nepríjemnosťou – som to riskla: „K večeru príde ladič klavíra. Musím byť doma.“

Pohľady všetkých sa obrátili na mňa. Nešlo o tú intelektuálnu stránku môjho života – ani o fakt, že hrať Liszta z listu je pre mňa viac než odpust s dychovkou pred kostolom. Išlo o ďalšiu povinnosť, ktorá bola… nepríjemná. A hlavne o to, že otec nemohol povedať nie, pretože bol najposlušnejším dieťaťom a zároveň najbezbrannejším členom rodiny, za ktorého už nehovorila ani moja mama – lebo to vzdala. A tak sa zasa „varil vo vlastnom pote“ a snažil sa nájsť správne slová, ako odmietnuť.

Zničohonič vstal od stola, s tvárou zmenenou v ten typický úškrn dal mame pusu a povedal: „Uvidíme sa ďalší týždeň. Musím ešte upiecť placky na večeru“ za čo opäť zožal pochvalný úsmev od mojej babky a ponáhľal sa k autu.

Vedela som, že to nie je dobré znamenie. Že len čo zatvoríme dvere auta, príde hnev – ten druh hnevu, čo sa rodí z bezmocnosti. Z túžby vysloviť nie a neschopnosti urobiť to včas. A tak aj bolo. Len čo sa zacvakli dvere, buchol dlaňou po volante a precedil:

„Ty nevieš normálne prežiť dve hodiny s vlastnou babkou? Ty si čo za rozmaznanec? Rešpektujem tú ženu celý život, celý život držím hubu – a ty si to pokazíš jednou vetou!“

A ja som nebola ticho. Ja som kričala na neho:

„To je taký veľký problém povedať nie? Prečo sa, do kelu, normálne neozveš ako každý iný?!“

Opakovala som ako pokazená platňa a búšila som dlaňou do sedadla pred sebou: „Nie, nepožičiam ti skrutkovač. Nie, nejdem ti opraviť ističe. Nie, nechcem, aby dnes prišiel ladič klavíra!“

Hučala som, zatiaľ čo on len sedel, zvieral volant a prehadzoval rýchlosť tak prudko, až to vyzeralo, že páka vyletí z auta. Zase len zaťal zuby. Zase bol ticho. Zase sa doma zatvoril v izbe. A zase zostalo len to jedno neznesiteľné ticho.

Mama si sadla k televízoru, aby ho prehlušila, a len sucho poznamenala:

„Zbytočný boj.“

A večer skutočne prišiel ladič klavíra – starý dedo s iskrou v oku, ktoré poškuľovalo po niečom tvrdšom než hudba. Zdalo sa, že má rád život. Privítala som ho, zaplatila vopred, uviedla ho ku klavíru. Zahral pár tónov, zopár akordov. Potom si vypýtal kávu a vyzeral, že je pohltený prácou. Tak som ho nechala – keď skončí, nech len zakričí. S pokojným pocitom som si sadla do izby a dočítavala Moliérovho Lakomca. No práca nebola hotová ani o siedmej. Ani o deviatej. Medzitým sa do obývačky priplietol otec. Už opäť v dobrej nálade – alebo aspoň v tej jeho verzii dobrej nálady. Sadol si k nemu na gauč. Družná debata. Pálenka. Ladič filozofoval o živote, žene a práci. Otec prikyvoval, sem-tam sa uchechtol. Keď som sa o desiatej vrátila, už mal na tvári ten známy úškrn – ten, čo signalizuje, že veci sa už dávno vymkli spod kontroly, ale on to hrá na kamaráta. O jedenástej som sa nenápadne opýtala, či nie je už trochu neskoro a či je klavír doladený.

Ladič, už podgurážený, sa len otočil: „Slečna, neprilejete? My chlapi si tu tak dobre kecáme!“

 

Pozrela som sa na otca. Tváril sa, že ma nevidí. Povedala som len „Dobrú noc“ a šla sa zamknúť do izby. O pol druhej ráno sa zobudím. Z kuchyne sa ozýva rehot. Hrubý, falošný, trápny.

„Aký poslušný! Aký je len poslušný!“ reve starý spiťák a oco sa „smeje“ s ním, nervózne, skoro agresívne. Vstúpim do kuchyne.

„Pán sem prišiel ladiť, nie sa ožierať,“ poviem chladne.

Oco sedí, dolieva mu a ani sa na mňa nepozrie. Ticho.

Ladič sa ku mne otočí: „Taká mladá a taká rozkazovačná. Žena má vedieť, kedy držať hubu.“

Zatnem zuby. Oco nič. Hnev vo mne vrie. Chcem kričať, triasť ním, prefackať ho, len aby sa ozval. Ale on len sedí. Zovreté pery. Zvierajúci pohár. Zas poslušný. Bezmocný. Vtom sa ozve mama. Práve ju zobudil ten hurónsky smiech. Vstúpi do kuchyne – bledá, strapatá, ale presne vie, čo urobiť.

„Vypadni,“ povie ticho, ale neomylne.

„A ty,“ otočí sa na otca, „choď do postele, kým si ešte trocha chlap.“

A ladič odíde. A oco tiež. Bez slova. Zostanem sama v kuchyni. Na stole zvyšok pálenky. A vo vzduchu to ťažké ticho. Nie ticho ako pred búrkou. Ticho ako keď je po nej.