Ráno. Ráno, keď som vstala, mama už nebola doma. Odišla prvá ako zvyčajne. Potichu zamkla vchodové dvere a odkráčala do nového dňa. Otec. Ten ako vždy mi zbalil viac jedla ako zvládnem, desiatu, s ktorou sa zakaždým môžem podeliť s ostatnými. Aj on za sebou zamkol a odkráčal. Teraz je rad na mne.

Vykĺzla som von do šera ulice. Susedove psy sa idú pretrhnúť v tom, kto ma hlasnejšie pozdraví. Tí naproti sa mi nepoďakujú, oči ešte zlepené snami a ticho skorého rána  im práve narušili psy oproti. Mňa však potešili, takto sa zdravíme každé jedno ráno. A potom kráčam ďalej…

Som takmer pri poslednom dome na našej ulici a váhavo predbieham pána suseda, montéra. „Dobré ráno,“ zdravím ho od chrbta. Zo začiatku sa vždy strhol, nadskočil,  teraz len jemne nadvihne ľavé plece a hneď odzdraví: „Dobré ránko, ideme?!“ Nikdy neviem, či sa ma pýta, alebo mi oznamuje. Občas kráčame bok po boku až na zastávku. Nikdy sa nerozprávame. Očami objímame len chodník a ospalé mesto pred nami. Každý z nás so svojimi myšlienkami, jeden vedľa druhého až na zastávku.

Vonku sa maľuje celkom pekný slnečný deň. Presvedčiam samu seba, že sa mi chce. Jedným uchom načúvam zvukom nášho mesta a rozmýšľam nad tým, že kdesi inde je iné mesto, v ňom iní ľudia, iný svet. Možno nie je lepší ani krajší, skrátka je len iný. Uf, vstúpila  som do vzduchoprázdna, zem podo mnou sa „zatriasla“ a mne sa chvejú nohy obavou, že som mohla spadnúť, rozprestrieť sa na zemi a žiadne krídla by mi nepomohli. Letela by som…

Dnes však nie, anjel je so mnou, roztiahol svoje perute a v pravú chvíľu ma zachránil. Takmer ho počujem, ako kráča po mojom boku, raz zaostane, aby mi nechal priestor, inokedy naopak, ma predbehne a kontroluje každý hrboľ, každú preliačinku na chodníku. Občas sa šuchne krídlom o moje plece, akoby ma chcel objať. Sme pri priechode na druhú stranu a on kontroluje cestu presne tak, ako nás učili v škole. „Najprv vľavo a potom sa pozrite vpravo a znova vľavo, až potom vstúpte na cestu,“ neraz opakovala učiteľka. Anjel to zvládol  na výbornú, už sme na druhej strane a ja sa usmievam pri pomyslení, ako ma istí. Ja si medzitým čistím hlavu, keďže viem, že je so mnou, ide mi to hravo.

Väčšina ľudí je už na zastávke. Sú to zaujímaví ľudia, žijú si svoje príbehy, svoje životy a ja spoznávam len ich tváre, ktoré denne vídam. Extravagantnú učiteľku s notebookom, ktorej tetovanie párkrát vykuklo spod blúzky, vystupuje o tri zastávky ďalej. Poštárku v rovnošate, ktorá si sadá za priehradku na najbližšej pošte v blízkej dedine. Dievča zo sídliska nad nami, milé, dáva mi zakaždým prednosť pri nastupovaní, hanbí sa ma ešte viac ako ja jej. Chalani,  ten v okuliaroch, detinský, pohľad večne upretý do zeme. Druhému tvár lemujú pekné vlasy, ale trpí absolútnou sluchotou spôsobenou slúchadlami prilepenými k ušiam, inak som ho nevidela. Obaja vystupujú na konečnej spolu so mnou.

Anjel. Práve mi pošepkal, že spoj trolinku mešká. Obraz dňa sa pomaly rysuje, vystupuje z hmly dnešného rána, slnko je opäť vyššie, bude pekne. Autá bezducho jazdia v oboch smeroch, ak niektoré pribrzdí, na tele mi naskočia zimomriavky. Anjel položí ruku na moje plece, jeho dotyk upokojuje. „Nie je to nebezpečné, neobávaj sa, to sa len ponáhľajú za prácou,“ ruku mi stále drží na pleci, keď dodáva, „neboj sa, zvykneš si. Na zvuky, na ľudí, na všetko si zvykneš.“ Verím mu.

Autobus. Je tu a on ma konečne pustil. Pridŕža mi dvere, obavy sú tentoraz na jeho strane. Spýtavo sa naňho pozriem, pokrčím ramenom. „Deje sa niečo?“ Usmeje sa: „Len aby ťa neudreli.“ Videla som, ako dokonca podložil svoju bielu nohu do štrbiny… len aby ma neudreli. Som dnu a sadám si na prvé voľné miesto, čo najďalej od vodiča. Dnes jazdí hundroš, nepozdraví, neodzdraví, neusmeje sa, ako je rok dlhý, skrátka som preňho neviditeľná. Keby však videl anjela, keby ho aspoň na okamih zbadal, keby ho vnímal tak ako ja, zemetrasenie tohto zážitku by mu prevrátilo život naruby.

Cesta ubieha rýchlo. Von a dnu, von a dnu, zastávka čo zastávka, ten istý postup. Ľudia nastupujú, ľudia vystupujú. Potichu, hlučne, uškŕňajú sa, usmievajú, mračia, niektorí príjemní, iní pohŕdavo arogantní k novému dňu. Anjel využil svoje letecké schopnosti a odpočíva  tesne pod stropom autobusu. Leží ako jogín usilujúci sa rozjímať, viečka sklopené, azda spí. Len lesklé krídla doširoka roztiahnuté nad osadenstvom autobusu naznačujú, že on nikdy nespí, aj teraz  chráni všetkých navôkol, navôkol mňa. Chráni ma.

Posledné škrípanie bŕzd. Pozerám mu do očí, rezko sa preberá zo zdanlivého bezvedomia a odpočinku. Vystupujeme. Na priestranstve pred zastávkou je už na nohách, v očiach má ostražitosť, sme na hlavnej a musíme na druhú stranu. Jeho hlava je vysoko nad mojou, anjelské plecia vytvorili štít, cez ten nikto a nič neprenikne. Vykročili sme na druhú stranu, usmievam sa, lebo spolu so mnou kráčajú aj menšie deti na základku za rohom. Keby len vedeli, že sú pod krídlami anjela. Aj anjel sa usmieva. Rád sprevádza deti. Ich veselý džavot mu zapálil ohníčky v očiach. Jeho hnedé oči sú zrazu posiate zlatými iskričkami. Viete, má moje oči, má oči po mne. Alebo ja po ňom? Skrátka oči máme rovnaké. Rovnaká farba, každý odtieň v nich. Také sú oči našich anjelov. Naše oči.

Sme takmer na mieste. Ja, šťastlivec pod ochranou anjela. Anjel, šťastný, zasypaný mojou láskou a dôverou. Teraz ma už pokojne môže nechať pred bránami  školy. Pozriem dolu a až teraz zbadám jeho biele nohy doráňané od kamienkov  i výtlkov  neupravených chodníkov. Túžim si pokľaknúť k nim, utrieť z nich prach a krv, ošetriť ich. Alebo sa mi to iba marí? Pozriem mu do očí a v ich čítam len jeho túžbu vojsť so mnou do budovy školy a sadnúť si v lavici ku mne. Tesne ku mne, tak tesne, aby mi mohol byť nablízku, aby mi mohol našepkávať, utrieť slzy po nezdare, rozprestrieť krídla, keď budem unavená…

„Nie, nie, nie,“ opakujem a slzy mi tečú až do duše, „tam už musím sama, sama musím zvládnuť ísť tam, ďakujem!“ Nadýchnem sa a opatrne vchádzam do budovy. Akýsi hlas mi však úpenlivo vraví: „Otoč sa, prosím ťa, otoč sa!“ Poslúchnem, otočím sa a v jeho očiach vidím prosbu,  veľkú prosbu.  A tak s úsmevom iba preňho dodávam: „Vieš čo, anjel, dnes končím po šiestej hodine, tak ma čakaj!“  Až prirýchlo sa zvrtnem a miznem v útrobách školy. Nevidím ho, ale viem, že sa mu uľavilo a usmieva sa od ucha k uchu, sadá si na obrubník pred školou,  a keď po šiestej vyjdem von,  tak tam  stále bude sedieť a čakať ma. Môj anjel.