Bola streda, krátko po desiatej. Ešte stále som nevedela, či som viac sklamaná, alebo nahnevaná. Miesto toho, aby sme trávili hodinu telesnej vonku na čerstvom vzduchu alebo aspoň      v telocvični, nás učiteľ poslal pomáhať školníkovi s vypratávaním starého skladu. Super, presne tak som si predstavovala túto hodinu.

S ťažkým povzdychom som sa vrátila k svojej skrinke, rýchlo odložila batoh, v ňom športové veci a vyrazila za spolužiačkami, ktoré už zamierili k starej budove skladu. Cestou som si ešte vypočula zopár ironických poznámok na adresu učiteľa, ktorý sa, samozrejme, hneď po rozdelení „úloh“ vyparil niekam do zborovne.

„Toto je presne jeho štýl. Nám nechá robotu a sám si ide popíjať kávu,“ šomrala Zuzka, zatiaľ čo sa snažila prekročiť čerstvú  mláku pri schodoch. „To je presne ten dôvod, prečo ho milujeme,“ doložila nadurdená Julka.

„A školník? Kto vôbec vie, čo ten celý deň robí?“ pridala sa Marianka krútiac hlavou.

Stará budova skladu stála na konci školského dvora schovaná za húštinou zarastených kríkov a starých stromov. Bola ošúchaná, omietka miestami opadávala, okná zanesené rokmi „údržby“ už roky nikto neotvoril. Bŕŕŕ! Školník nám bez jediného slova, o pohľade ani nehovoriac, otvoril ťažké vŕzgajúce dvere a kývol hlavou smerom k laviciam naskladaným až po strop. „Vyneste ich a poukladajte vedľa budovy popod múr! Keď skončíte, môžete ísť.“ A s tým zmizol za rohom. „Zmizík jeden!“ Nečudujem sa, že ho volajú „zmizík“!

„Bezva, ďalší, ktorý vie rozdávať rozkazy a strácať sa v pravý čas,“ pomyslela som si. Hneď nato sme vytvorili dvojice, veď predsa každá lavica má dva konce a zapriahli sa do roboty.  Simona a ja sme schytili prvú lavicu skraja a trápenie sa začalo.

Lavice, tie by vedeli rozprávať historky!  Boli staré, poškodené a špinavé, pokryté hrubou vrstvou prachu a pavučín. Pa-vú-ky, to je moja smrť! Už po pár minútach sme všetky vyzerali, akoby sme sa hrabali v pivnici plnej storočných artefaktov. Žiadna  z nich však nevedela, ako ja trpím. Každé jedno uchopenie lavice mi prinieslo  mravenčenie na koži a strach, že sa odniekiaľ vyrúti pavúk veľký minimálne ako moja dlaň.

Práve som so Simonou zápasila s jednou zvlášť ťažkou lavicou, keď som zacítila niečo jemné     a lepkavé na zápästí. Pozrela som sa dolu a videla, ako sa mi okolo ruky pomaly obmotáva tenká biela nitka pavučiny. Srdce mi vynechalo úder. A znova. A znova…  Snažila som sa tých bielych nití striasť, ale pri každom pohybe sa mi zdalo, že sa do nich ešte viac zamotávam. „Nie, nie, nie…“ začala som mrmlať ústami, pričom som nevydala  ani jedinké slovo, pustila so svoj koniec lavice a panicky som mávala rukami. „Buch, tresk, bác!“ Lavica buchla o zem, prach sa rozvíril, Simona na mňa pozerala nechápavým pohľadom s otvorenými ústami. A vtom som ho zbadala – môj pavúk, lenivo sa spúšťal   z hornej police nad nami priamo na moju pravačku!

V tej chvíli by som určite prekonala školský rekord v šprinte,  vybehla som von s krikom, ktorý by prebudil aj ducha tejto starej budovy. Spolužiačky sa najprv zľakli, no keď videli, ako šialene mávam rukami a skáčem do strán, spustili smiech tak hlasno, že ho určite počuli až v tej najvzdialenejšej  triede nášho gymnázia.

Keď som sa ako-tak upokojila a Simi vyklebetila, čo sa vo vnútri stalo, tak ešte len vtedy začalo moje trápenie s babami. „Tak ty si naša pavúčia kráľovná!“ smiala sa Sofi, zatiaľ čo sa držala za brucho. „Nepoviem nikomu, že si sa zľakla malého osemnohého kamaráta!“

No ja som vedela svoje. Vraj kamaráta! Keď sa môj dych konečne upokojil a srdce prestalo búšiť ako splašený bubon, oprela som sa o múr vedľa budovy a zhlboka sa nadýchla. „Fúúú… to bola len panika, nič viac,“ zamrmlala som si pre seba, utierajúc si spotené čelo.

„Evi,“ škerila sa Lucia, „žiadny obrovský pavúk, len malý hrdina. Je jasné, že bol vystrašený tým tvojím krikom viac ako ty,“ a aj ona sa smiala na plné hrdlo.  V duchu som si sľúbila, že najbližšie si už dám väčší pozor, kam strkám ruky, a ktorú svoju fóbiu svojim spolužiačkam odhalím…

Chtiac-nechtiac som sa vrátila späť, opatrne uchopila  svoju stranu lavice a pokračovali sme  vo vynášaní. Kým sme s dievčatami skončili, slnko už takmer celé stálo na svojom tieni, ktorý poctivo kopírovalo. Bolo totiž pravé poludnie, ja som mala ruky čierne od prachu a rukávy oblepené ďalšími jemnými pavučinami. Zvyšky kadejakých suchých listov  a konárikov pod mojimi nohami, ktoré čas zavial do budovy a rušivo šramotili počas práce,  som už ani nevnímala, taká som bola uťahaná, keď sme položili poslednú lavicu vedľa steny. Začala som si v hlave prehrávať všetky možné výhovorky, ktoré by som mohla použiť, aby som sa z toho nabudúce vyzula.

Vtom som z lavice, o ktorú som sa opierala,  začula tiché šuchnutie. Pri mojom ďalšom pohybe zrazu niečo vypadlo na zem, priamo k mojim nohám. Bol to zožltnutý zošit, takmer rozpadnutý, s ošúchanými rohmi a pokrčenými stranami.

Prekvapene som ho zodvihla a pomaly otvorila. Na prvej strane bol rukou písaný nápis: „Môj super tajný zápisník – a iniciály SO, 1984.“ Zalapala som po dychu. To sú predsa iniciály môjho ocka, to je jeho rukopis, to je predsa viac ako štyridsať rokov staré!

Prelistovala som zopár strán. Zaprášené stránky odhaľovali rôzne záznamy a poznámky: „Top 10 najlepších úkrytov v škole“, „Ako si šikovne podsunúť ťahák“, „Kto sa komu páči (utajené)“a dokonca aj „Najlepší trik na to, ako sa vyhnúť písomke“ s veľkým podčiarknutým nápisom „NIKDY TO NESKÚŠAJ!!!“

Musela som sa zasmiať. Na jednej strane som objavila aj niekoľko vtipných karikatúr učiteľov. Neznámy učiteľ matematiky s kravatou zamotanou do geometrických vzorcov a učiteľka dejepisu, ktorá namiesto histórie rozpráva o svojich mačkách.

Cítila som, ako mi srdce bije rýchlejšie. Toto  písal môj otec? Ten seriózny, vždy zodpovedný a najmä uvážlivý človek, ktorý mi pravidelne pripomína, aby som k povinnostiam pristupovala svedomito a nenechala si veci na poslednú chvíľu?

Schovala som zápisník pod mikinu, rýchlo privrela dvere, keďže medzitým moje spolužiačky už všetky odišli a bežala späť do triedy. Zvyšné dve vyučovacie hodiny som nevnímala ani jedno slovo z toho, čo učitelia hovorili. Myšlienkami som bola stále pri tom zápisníku. Len-len som obsedela na stoličke.

Keď som po škole prišla domov, hodila som tašku na posteľ a rýchlo vytiahla starý zápisník. Otvorila som ho na poslednej stránke, kde bolo napísané veľkým písmom: „Ak to čítaš, už si pravdepodobne prišiel/a na to, že som nebol vždy taký seriózny. Ale ššš… to je naše tajomstvo.“

Musela som sa usmiať. Asi sa o tom budem musieť s ockom vážne porozprávať!

Ale najprv zistím, čo všetko ešte v tom zápisníku skrýva…