Ticho a tma. Bola sama. Hrboľatú a vo väčšine rozkopanú cestičku osvetľovali len dva svetelné kruhy pouličných lámp. Jedna svietila slabšie ako tá druhá. Boli jediné v celom okolí, teda okrem ešte jednej, ktorá však už nefungovala. Načo by tam vlastne bolo viacej svetiel, keď na konci cesty bol len jeden starý a ošarpaný dom?

Dievčina otvorila bránku a prešla popri zaburinenej roli. Dvere praskavo zavŕzgali. Vošla do skromného príbytku. Veci si zložila do kúta. Prišla do kuchyne. Menší hrniec napustila vodou. Do nosa jej udrel silný zápach. Pohľad jej zablúdil na druhú stranu miestnosti k sedačke s telkou. Pri stene bola kopa špinavej bielizne. Stále ho zabúda vyniesť. Zapla sporák a položila naň hrniec.

Urobila pár krokov. Prešla popri starom špinavom gauči, na ktorom ležala kôpka nešťastia v tvare muža. Bezmyšlienkovito hľadel na obrazovku a sem-tam prepol na iný program. Mal bradu takmer takú dlhú ako ona vlasy. Niekedy ho podstrihne, no v posledných mesiacoch to vzdala. Už tomu bude päť rokov a on je úplne mimo. Myslí si snáď, že jej je to jedno? Že ona sa nezrútila?

Vzala bielizeň a hodila ju do vane. Medzitým zovrela voda a dievčina do nej vysypala trochu z vrecka, ktoré dnes kúpila za posledné drobné mince. Snáď im vydrží do ďalšej výplaty. Obsah hrnca rozdelila do dvoch misiek a jednu mužovi odniesla.

Vošla do svojej izby. Slnko už dávno dokončilo svoju cestu po oblohe. Zbalila si do tašky školské veci, prázdnota jej bubnovala v hlave. Spadla na posteľ. Už to nedáva. Do druhej škola a do noci práca. Nevie si predstaviť ako to skombinuje budúci rok s učením sa na maturity.

Oči jej klipkali. Hlava opadávala a ponárala sa do ríše snov. Pred ňou sa objavila známa postava. Mala na sebe krásne kvetinové šaty, síce ju s nimi dievčina videla len párkrát, no tak jej pristali, že na ten obraz nedokáže zabudnúť. Aj žena ich mala veľmi rada. Zverila sa jej s tým.

Žena sa začala točiť. Zo sukne sa stal kruh a tancoval spolu s ňou. Kvety na nich ožili a snažili sa diváčke vyrozprávať svoj vlastný príbeh, no pohľad dievčaťa tkvel len na jej matke.

Vtom žena zastala. Svoje svetlomodré oči ani dve hlboké studne uprela na dievča. Jej plavé gaštanové vlasy neboli po tanci prekvapivo rozstrapatené. Pomaly sa k dievčine priblížila. Otvorila náruč a dievča sa jej tam bezmyšlienkovito vrhlo. Ani nevedela ako to potrebuje. Do nosa jej udrel matkin ružový parfém a levanduľový krém, ktorý si natierala na suché ruky. „Všetko bude dobré Domi,“ šepol jemný a láskavý ženský hlas.

Dievčine po líci stekala slza. Už-už by bola dopadla a vsiakla sa do purpurovej orchidei na maminom ramene, no Dominikou prešla ostrá triaška a oči sa jej mimovoľne otvorili. Spoznala svoju plesnivejúcu strechu a tvrdý (bohvie čím všetkým prelezený) matrac. Zima jej prechádzala do špiku kostí. Bola nahnevaná. Najradšej by tam zostala navždy. V ríši snov s človekom, ktorý jej prítomnosť aspoň približne zaregistruje. Až vtedy uvidela, že namiesto matky v náručí stíska perinu. Rýchlo sa prikryla, zavrela oči a dúfala, že znova zočí matku, no nestalo sa tak.

Svitlo ráno. Neprítomne vstala. V kúpeľni jej oči pristáli na svojom svetri. Samozrejme, večer sa zabudla prezliecť. Nebolo to určite prvý ani posledný raz. Obliekla si niečo k svetu, vzala si tašku a odišla. Muž zostal ležať na gauči. Až niekoľko hodín po jej odchode rozdrapil oči. Poškrabal sa na hlave a vstal. Bola to jediná príležitosť pri ktorej sa prechádzal. Cestou z kúpeľne sa potkol o vytŕčajúcu parketu. Stalo sa to včera, predvčerom a aj deň predtým. Vždy ju späť zasunie, no dnes mu hlavou víril hnev. Možno to bolo zo zlého sna, možno to bolo len tak. Chlap chytil parketu. Vytrhol ju zo zeme a hodil cez celú miestnosť. Už-už by bol odišiel späť ku gauču, no oči mu pristáli na obálke, ležiacej na mieste, kde predtým bola parketa. Chlap si sadol. Chytil ju do rúk a so záujmom si ju prezeral. Stálo tam: Od Miriam, pre mojich najdrahších. Zaleskli sa mu oči a v nedočkavosti priam roztrhal obálku, snažiac sa nápis nepoškodiť.

Bolo tam niekoľko básní a textov. Na polovici z nich bolo jeho meno a na tej ďalšej bolo meno ich dcéry. So záujmom si všetky svoje prečítal. Dával obrovský pozor aby ich nepoškodil ani jedinou slzou.

Dopisy si schoval za jeden z vankúšov na sedačke a parketu položil späť na svoje miesto.

Prešli dva dni. Každé ráno natešene vstal a čítal si ich dokola a dokola. Všetky svoje básne poznal naspamäť. Zasnene hľadel na listy neurčené pre jeho oči. Neodolal.

Prešlo poobedie. Stmievalo sa. Muž sa vydal do kúpeľne. Umyl si tvár a chytil do rúk nožničky. Zahľadel sa na svoj odraz v zrkadle. V očiach sa mu blýskalo odhodlanie.

Dominika prišla domov. Ohriala polievku, a keď ju chcela dať mužovi, len tak-tak, že ju nerozliala. Jeho tvár bola celkom biela a hladká! Z jeho čerstvého strniska sem-tam vykukovala nejaká červená bodka. S nadvihnutým obočím mu položila polievku na stôl. Dievčina ešte podišla k závesom. Nepamätá sa kedy naposledy svietili tie lampy tak silno.

Ubehol necelý deň. Školský zvonček sa ozval poslednýkrát pred zimnými prázdninami. Popri jej normálnej práci si dva dni v týždni privyrába v miestnej malej kaviarničke. Stužková sa neodvratne blíži.

Sedela práve pri pokladni. Zaznelo zvonenie, ktoré oznamovalo ďalšieho príchodzieho. Exotická vôňa kávy a koláčikov unikla pootvorenými dverami, hľadajúc nového zákazníka.

„S čím vám poslúžim?“ mladík sa jedným lakťom oprel o pult a prekrížil nohy.

„Jedno preso so štrúdľou“ Dominika prikývla. O pár chvíľ bolo papierové vrecko naplnené.

„Bude to päť päťdesiat,“ položila balíček na pult.

„Chcel som preso.“

„Áno, a to je aj to, čo som zaúčtovala,“ nebola si istá, či mu má vy-kať alebo ty-kať, a tak vybrala strednú cestu.

„Tak prečo je to drahé ako oblička?“

„S našimi cenami sú zákazníci oboznámený na tabuli nado mnou,“ snažila sa hovoriť čo najdiplomatickejšie.

„Tak mi daj zľavu.“

„Nemám to dovolené.“

„Čo, nechceš pomôcť kamarátovi? To by som nečakal.“

„Ja tu nie som tá, čo narieka nad výškou ceny,“ to bolo dosť cez čiaru. Uvedomila si to akonáhle jej tie prekliate slová vyšli z úst.

Natiahol sa cez pult bližšie k nej, „Po tom, čo ti skapala mater si celkom iná. Ty veľmi dobre vieš kto je môj otec, však?“ Dominike vyskočili na čele žilky. Začala plytkejšie dýchať. Ako si môže niečo také dovoliť? A môže si ona dovoliť pokračovať? Po krátkej úvahe sa rozhodla.

„Toto nie je škola, tu tvoj ocko nemá takú váhu.“

„No počkaj!“ zasyčal spolužiak.

„Čo sa to tu deje?“ manažérka sa blížila k Dominike. Nemôže tu mať teraz problém.

„Nič, pán už je na odchode,“ mladík najprv pozrel na dievča potom na manažérku. Pohrabal sa vo vrecku a vysypal hrsť mincí na pult.

„Drobné si nechaj,“ zachechtal sa na vlastnom „vtipe“. Po prepočítaní všetkých tých dvadsať a desať centoviek zistila, že jej dal o euro menej ako mal.

Dievčina dúfala, že sa na to čoskoro zabudne, no do konca smeny mala ešte vyše hodiny. Klamala by, ak by tvrdila, že jej nechodili zimomriavky po chrbte. Vedela čoho je ten rozmaznanec schopný. Len dve veci vie bez chyby. Podpis svojho otca a napodobniť jeho hlas. Inak je to úplná guma.

Jej najhoršie obavy sa naplnili. Tesne pred koncom smeny k nej prišla manažérka a požiadala od nej uniformu. Vraj takéto správanie u nich netolerujú. Dievčina sa jej snažila vyvrátiť tie klamstvá, no nepomohlo jej to.

Prešla cez bránku. Otvorila vchodové dvere domu, vyzula sa a vybrala sa do kuchyne, z ktorej sa ozvalo roztrieštenie skla nasledované kopou nadávok. Vonku bola jedna lampa takmer zhasnutá, zatiaľ čo tá druhá, doteraz silne žiariaca, začala zbesilo blikať.

Chlap sa skláňal a snažil sa sklo upratať holými rukami.

„Nechaj to tak, ja sa o to postarám.“

Muž nedbal a pokračoval vo svojej práci, „Musí sa to ešte dať opraviť,“ mrmlal so slzami v očiach. Dominika vzala metlu.

„Choď od toho preč!“ jej zvolanie nasledovalo mužovo zasyčanie.

„Čo som ti hovorila?“ chlapovi po dlani stekala červená kvapka. Vstal a dal si dlaň pod prúd vody. Dominika k nemu pribehla, dala mu ruku preč spod kohútika a skontrolovala mu ju. Muž sa bránil, no ona na to nedbala.

„Nemáš v tom sklo. Vydezinfikuj si to a bude to dobré.“

„Ďakujem, na to som prišiel aj sám.“

Nachvíľu zavládlo ticho.

„Čo si robil s maminou vázou?“

„Nič,“ zamrmlal a odobral sa pred telku.

Bolo jej jasné, že sa o tú ruku nepostará. Cestou po (už asi storočnú) lekárničku, si všimla staré zvädnuté kvety v koši. Pozrela na linku. V drese ležala čerstvá kytica, síce na konci niektorých kvetov boli ešte korene, no i tak bola pekná. Pristúpila k nej. Priložila si ju bližšie k tvári. Do nosa jej pritancovala sladká a svieža vôňa. Zavrela oči. Cítila ako sa jej všetky pachy spojili do jedného a vytvorili krásnu arómu – nádeje.

S obväzom a dezinfekciou zišla dolu schodmi. V tichosti si vedľa neho sadla. Chvíľu na neho tupo hľadela. Chytila ho za ruku. Nakvapkala mu tam niečo z hnedej tekutiny v zelenej plastovej fľaške. Chlap urobil kyslú grimasu. Pár minút počkala a dala mu na to obväz. Zdvihla zrak. Muž na ňu pozeral. Bol to asi ich najdlhšia, a možno aj jediná výmena pohľadov za posledné roky. Jej otcovi sa na tvári objavil úsmev.

„Ani som si neuvedomil ako si vyrástla,“ šepol a otvoril jej svoju náruč. Nevedel ako to potrebovala. Pohla sa dopredu. Dopadla mu na hruď a rukami ho oblapila. Na krku ju trochu škrabalo jeho čerstvé strnisko. Prišlo jej to ako chvíľa. Mala zatvorené oči, kvôli lampám, ktoré sa snáď chceli stať novým slnkom. Tatko ju od seba jemne odsunul a palcom jej utrel slzu, i napriek tomu, že jeho tvár nimi bola úplne zmáčaná. Otočil sa od nej chrbtom a pohrabala sa v pohovke. O pár chvíľ odtiaľ vytiahol ruku s listami, ktoré jej podal. Dievčina hneď rozpoznala mamin rukopis. A i napriek miestu, kde boli odložené, z nich zacítila slabú vôňu atramentu a levanduľového krému.