SOFIA

„Uvidíme sa o 100 dní a 101 nocí,“ to bolo posledné, čo herec povedal predtým, ako stratil silu slova. Spadol do náručia svojho jediného pokušenia a zároveň hriechu. Jeho márnosť prehovorila: „Bež!“ Bol to skôr výkrik do prázdna, ktorý privolal tmu v celom hľadisku. Potlesk sa skrížil s pískaním. A koniec? Bude sladký alebo horký?

 

S odchodom poslednej žiarovky som ostala stáť na kraji chodníka. Autá privolávali vietor. Boli ako zdivené kone, hľadajúce svoje miesto na prežitie. Ja som ešte stále vydychovala tie riadky, ktoré sa rozplynuli na pódiu. Vo víre špekulácií, kedy sa opäť stretnú, ma prerušilo silné zatrúbenie. Myšlienka sa rozpadla a ja som sa pustila cez cestu. Nekonečné zebrie pruhy rozšliapané mnohými podrážkami ma viedli. Kde? Sama neviem. Semafor upokojil blížiaci sa hurikán v mojej hlave. Topánky hrdo kráčali, akoby vládli všetkému hmotnému. Zaliata svetlom som cítila hltavé pohľady šoférov, ktorí študovali každú krivku môjho tela. Zrýchlila som. Keď sa moje nohy dotkli chodníka, znova ma prehltla tma. Pomaly ma prežúvala a vypľúvala medzi ľudí.

 

„Taká pekná slečinka a sama. To by sme mali napraviť. Nedáš si s nami pohárik? My nehryzieme!“ za chrbtom som počula smiech a vydychovanie cigaretového dymu. „Kde utekáš?“ Po koži mi prebehli zimomriavky.

 

Dav ma zmenšuje. Z výkladov na mňa vykukujú Vianoce. „Ešte je len október! Čo sa všetci zbláznili?“ šomrem si popod nos. „Odkedy sa rozprávaš sama so sebou?“ arogantne niekto prehovoril. Zdvihla som oči, či tá otázka patrila mne, ale nikoho som nevidela. „Ako vždy, s červeným rúžom,“ tak toto už muselo byť na mňa, či nie? Komu patrí ten hlas?

 

Cítim dotyk na zápästí. „Au, čo robíš?!“ Tieň ma strhne do najbližšej uličky. Stena mi poskytne stabilitu, ktorá sa stratila v prudkom pohybe. Teplo obmotané na ruke pulzuje. Pod lampou som ako terč. „No, konečne ťa vidím v celku. Ale si vyrástla, ty naša copaňa.“  Nemusím ho ani vidieť a viem si predstaviť jeho úškrn. Počkať, copaňa, tak mi predsa hovoril… „Daniel!“

 

DANIEL

Asi som blázon, keď sledujem úplne cudziu dámu. V hlave sa mi točili myšlienky, ako zas schytám kabelkou alebo ma nazvú „úchylom“ či „zlodejom“. Skutočnosť je taká, že som zbabelec, a to ma prenasleduje už niekoľko rokov. Po nociach sedím na balkóne a fajčím cigarety. Dym ladne bozkáva mesiac. Neviem, na čo čakám. Možno, že sa zamilujem do samoty a neskôr mi zlomí srdce.

 

Keď som bol mladší, nevedel som rozprávať pred ľuďmi. Cítil som, ako sa mi každé slovo šplhá krkom a niektoré sa neudržali, popadali do žalúdka. Bol to jed pre moje vnútornosti. Rozbehol som sa na toaletu a všetky tie slabiky nechal spláchnuť. Horká chuť ma prenasledovala roky. Kým som sa ju nesnažil zraziť na zem. Biť sa so strachom, je ako udieranie do stien. Ruky ti krvácajú. Farba sa ani len nelúpe. Len sa smeje tvojim hánkam. Obväzy zamotané pod podlahou sa ozývajú pri stretnutí s mojou váhou. Prach ich umlčal a steny ostali len pamiatkou na to, čo sa viac opakovať nebude.

Dvere do divadla zamykal vrátnik, keď som z nich vybehol ako zločinec. „Nesklamali ste ani dnes, pán Daniel, alebo mám hovoriť veličenstvo?“ fúzy mu tancovali nad perou. „Aj vám pekný večer!“ ten starček mi vie vždy zdvihnúť náladu.

 

Zatriasol mnou mráz. Koženka ma veľmi nezachráni pred chladom, ale aspoň vyzerám štýlovo. Trúbenie áut ma prebralo z omámenia. Poobzeral som sa naokolo. Zrenice mi ostali visieť na žene v čiernom kabáte. Vlasy sa jej hojdali po chrbte. Išla tak vznešene, a zároveň bojazlivo. Otáčala sa, ako keby ju niekto sledoval. Zasmial som sa. Tie ženy vždy potrebujú zachrániť. Aj keď jediná vec, čo ju ohrozuje… Sofia! To nie je možné, však sa presťahovali pred rokom s rodinou do iného mesta. Čo by tu robila? Moje telo sa túžobne rozbehlo za ňou. Chcelo poznať, či je to skutočnosť alebo blud.

 

Jej lodičky klopotali. Nič iné som nepočul ani nevidel. Bol som omámený motýľom, ktorý trepotal krídlami na mojej bránici. Červená. Pootočila hlavu. V odraze bola ako umenie, ktoré by som si kúpil za všetky peniaze, čo mám. Zrazu tých motýľov bolo viac. Na každom rebre jeden. Som si istý, že je to ONA. Nebudem váhať. Tie večery, kedy žiaden parfum na vankúši nepatril jej, boli ako mučiareň. Niečo si zamrmlala popod nos. „Odkedy sa rozprávaš sama so sebou?“ zahral som sa na drsného chlapa z baru. ale keď som videl jej zmätenosť, v okamihu som to ľutoval. To nič! Ešte nie je nič stratené. Motivoval som sa viac ako vo fitku. „Ako vždy, s červeným rúžom,“ pozerala sa dookola. Potom pokračovala, akoby to, čo som povedal, bola len mucha, ktorú odohnala. Ja nie som žiaden hmyz. Teraz alebo nikdy. Zadržal som dych, schmatol som ju a viedol do najbližšieho úkrytu pred svetom. Jednu ruku som mal pripravenú, keby neudržala rovnováhu. Vždy bola nemotornejšia.

 

SOFIA

„Dlhá doba. Ako žiješ?“ dá si dole kapucňu. Ten chalan sa od strednej vôbec nezmenil. Hnedé oči, špicatý nos, jemné kučery, jazva na brade, ktorá je teraz zakrytá jemným strniskom. „Stala som sa medičkou. Bývam tu, o pár blokov ďalej, v byte s kamarátkou z výšky.“ Ulička začína byť tesnejšia a vzduch hustejší. Kyslík je jediná hranica medzi nami. „Takže medička.“ Tie písmená sa zasekli v pare z tepla, ktorá sa bila s chladom. Oči mi behali kade-tade, len aby sa nemuseli stretnúť s jeho. „Bývaš tu alebo mimo mesta?“ zahryznem si do vnútornej pery. „Popravde, som tak všade. Slovo domov mi začal byť od strednej pojem neznámy. Snažil som sa čím skôr vypadnúť od rodičov. Nebolo to jednoduché, ale lepšie ako s nimi.“

 

DANIEL

OTEC. Nová práca nepriniesla len viac peňazí, ale aj  hádok. Búchanie dvermi. Výkriky, ktoré sa odrážali od nábytku, a aj tajomstvá. Vždy keď mu prišla výplata, celá ostala v pohárikoch vodky a v pive. Toľko sľubov, že to bude ako predtým. No to všetko ostalo vyutierané na rohožke. A do domu sa to neplánovalo dostať. Monokle boli raňajkami, zlomené zápästie obedom a večerou sa stal hukot polície. Ukončil chaos, ale nezahojil modriny. Ostala rana. Odkaz pre každého, kto chce zabudnúť na minulosť. TO SA ALE NEDÁ.

 

SOFIA

Kolísala som sa z jednej nohy na druhú. Hodiny odbíjali polnoc. On mi rozprával o herectve, divadle, kolegoch… No mňa to vôbec nezaujímalo. Jediné, na čo som sa vedela sústrediť, boli jeho pery. Hýbu sa tak hypnotizujúco. Musí si o mne myslieť, že som šiši, keď na neho stále čumím. Sofia, stačilo. Ide sa domov, vyspať sa z toho. Dať si dlhý kúpeľ, a hlavne, zmyť jeho vôňu. Častice jeho kolínskej sa mi zarývali do dutín. Už nemali ďaleko od pľúc. Boli rýchlejšie ako môj mozog, ktorý dôstojne bojoval s túžbou. Tep sa prešmykol do uší. Jeden, dva, tri… počítala som tempo úderov.

Počkať, on je ticho. Prečo? Odkedy? Všimol si, že som ho ani nepočúvala… Bože, čo teraz? Dúfam, že nevidí môj vyplašený pohľad. Je nejako blízko, alebo sa mi to len zdá? Nie, on sa naozaj približuje. Pokoj. Stačí zachovať pokoj. On ma určite nepob… priložil svoje pery na moje. VŠAK MA NEZNÁŠA!

Posledná otázka zostala nezodpovedaná. Preskočená a zafarbená rúžom. ČERVENÁ.

DANIEL

„Bež!“ Nič iné nezostalo. Len slasť na jazyku a MOTÝLE… Opona sa zatiahla a potlesk sa skrížil s pískaním.