Názov zborníka ocenených prác Spadnúť do neba vymyslela štvrtáčka Katarína Medzihorská z Banskej Bystrice. Bolo to v roku 1995 a Literárny Kežmarok mal za sebou tridsať ročníkov. Viacerí členovia poroty sa vtedy zamýšľali nad ďalším smerovaním samotnej súťaže.

Porotca Tomáš Winkler vtedy povedal: „Súťažou sa nemá všetko skončiť. Sústredená starostlivosť o tvorcov, ktorí uspeli na literárnej prehliadke by mala vyústiť do sústavnej tvorivej práce, aby vhodne a prirodzene nadviazali na svoj úspech. Po tomto úspechu by mali nasledovať práce uverejnené v literárnych časopisoch, prvé knižky.“

Dlhoročný člen poroty Ing. Ladislav Lajčiak mal podobný názor už predtým a premenil ho na knižku Maľované básne, zostavenú z prác ocenených v Literárnom Kežmarku. Päťdesiatšesťstranovú publikáciu vydala v roku 1979 Matica slovenská v Martine v náklade 8000 výtlačkov. Distribuovala ju do všetkých verejných a školských knižníc na Slovensku.

Porotkyňa Daniela Hivešová-Šilanová zostavila v roku 1986 už rozsiahlejšiu antológiu básní a prozaických textov 58 autorov ocenených v súťaži Literárny Kežmarok. Knižku s názvom Ahoj, svet! vydali Mladé letá v náklade 6000 výtlačkov. V tom istom vydavateľstve v r. 1991 vydal Rudolf Fila encyklopédiu o tvorivosti s názvom Načo nám je umenie. Súčasťou knihy sú texty ocenené vo viacerých ročníkoch Literárneho Kežmarku doplnené názormi autorov na maľbu, kresbu, fotografiu, film, hudbu…

Ako si na Literárne Kežmarky po rokoch spomínajú niektorí úspešní autori?

Ján Zaťko: „Sám sa vnímam najmä ako dramaturg a celkom úprimne sa moje dramaturgické začiatky viažu k Literárnemu Kežmarku (ak je teda dramaturgia predovšetkým o vykladaní, obhajovaní a hľadaní súvislostí na prvý pohľad skrytých obsahov). Pamätám si na kežmarský hotel Lipa. V izbe (mne a mojim trom nocľažníkom) hralo malé plastové rádio Erasure a ich slávnu pieseň Blue Savannah Song. Všetko v spomienke na toto má modrohmlistú farbu. Tatry. Búrka. Aj prvé stretnutia s Danielom Hevierom, Danielou Hivešovou-Šilanovou, Mišom A. Kováčom a Zlatou Matlákovou. A napokon prvé stretnutie s rozhlasovým mikrofónom (i keď vtedy ešte z druhej strany) s budúcou rozhlasovou kolegyňou Mirkou Šišolákovou.

’Ako písať a ako nepísať? Dá sa to vôbec naučiť? Možno si najskôr treba zodpovedať otázku, prečo píšeš,‘ naznačovali porotcovia.

Po vyhodnotení Literárneho Kežmarku ma zastavila mama Martiny Matlovičovej (dnes medzinárodne oceňovaná ilustrátorka kníh pre deti) a medzi rečou sa spýtala, či si my dvaja nechceme dopisovať, keď sme už tú súťaž vyhrali (ja v poézii – Martina v próze). A tak sme si písali listy (kým sa ešte písali listy). Teraz si píšeme emaily, esemesky alebo odkazy na facebook či messenger. V Dotykoch mi ako ôsmakovi vyšla ’zaľúbená‘ báseň – predstavte si, mal som 14 rokov – v eroticky ladenom čísle. V tomto časopise mi publikovali ešte ďalšie básne.

Priznám sa, že neviem, kde sú hranice toho, čo malého (naschvál nepíšem mladého) autora ovplyvní a čo sa doň zapíše zlatým písmom. A zdá sa, že to nevedia ani vedci. Veď niekto, koho viedli k hre na husle, dodnes nemôže husle ani cítiť a iný, pred ním, bol mladý Stradivari. Isté je, že mňa sa slovo dotklo naozaj biblicky jasne a zreteľne. A po prvý raz sa to naživo stalo v Literárnom Kežmarku.“

Ján Zaťko študoval evanjelikálnu teológiu a divadelnú dramaturgiu. Je rozhlasovým a divadelným dramaturgom. V rokoch 2011 – 2012 bol riaditeľom Banskobystrického štúdia RTVS. Momentálne pôsobí v Prahe.

Viera Levitt: „Ako dieťa som chcela byť ako ostatní a nezdalo sa mi, že by som mala vytŕčať z davu. Keď raz prišla pani učiteľka Striežencová do našej triedy plnej malých detí, javila sa mi obrovská. Musela som jej vtedy byť po pás, lebo si pamätám, ako som sa na ňu dohora dívala. Povedala, že keď mama píše poéziu, aj ja môžem niečo napísať.

No, keď to povedala a keď bola taká vysoká, musela to byť pravda. A tak som písala. Niektoré básne boli úspešné, lebo ma do Kežmarku pozývali na tvorivo-stretávacie ’prázdniny‘ veľa rokov. S kamarátkou Táňou Matlákovou sme počas celej cesty vystrkovali hlavy z vlaku, vlasy nám viali a krajina voňavo ubiehala. Počas umeleckých programov v drevenom kostolíku som rátala písmenká X, V, I a snažila som sa dešifrovať, aké je to výročie alebo ročník. Niekto recitoval niečo v hexametri, niekto hovoril o významných slovenských dejateľoch. Pamätám si, ako sa Tatry vznášali nad mestom. A ako sa strácali počas cesty naspäť do Trnavy, zrazu takej rovinatej ako nikdy predtým. Na zborníky Literárneho Kežmarku, ktoré som veľmi hrdo opatrovala, na záložku pri mojej básni, na vôňu papiera… na vôňu detstva. A áno, na vôňu mydielka s lipovým listom z hotela.“

Viera Levitt, rod. Kuracinová (1974), kurátorka výtvarného umenia, od r. 1997 pracovala v Galérii Jána Koniarka v Trnave, kde sa v roku 2002 stala riaditeľkou ako najmladšia na Slovensku v podobnej pozícii. Od r. 2006 je v štáte Rhode Island v USA nezávislou kurátorkou a fotografkou. Vo funkcii riaditeľky Knight Campus Art Gallery, CCRI, získala New England Art Award 2011 v kategórii tematických výstav.

Gabriel Kopúnek: „Keď som po prvý raz prišiel na Literárny Kežmarok, bol som ohromený, sklamaný a naštvaný zároveň. Bol som totiž len tretiak a v tom čase iba príručnou batožinou svojich rodičov a brata Martina – štvrtáka, ktorý patril medzi tých ’vyvolených‘ – ocenených.

Ohromený som bol všetkým, na čo som sa svojimi detskými očami pozrel. Veľkolepým hotelom Lipa, množstvom sprievodných podujatí, dreveným kostolíkom, červeným kostolom, hradom. Kežmarok mi tak učaroval, že som sa chcel doň stále vracať. To sa mi napokon aj ďalších päť rokov darilo. Svojimi prózami a epigramami som sa ’prebojoval‘ medzi mladú slovenskú literárnu elitu.

Sklamaný som bol z toho, že ako tretiak, hoci som mal v tom čase publikované práce v Zorničke či Ohníku, som ešte nemohol súťažiť. Neskôr som bol sklamaný z toho, že som to nikdy nedotiahol vyššie než po tretie miesto.

Naštvaný som bol preto, lebo som vo večnom bratskom súperení ťahal za kratší koniec. To, že si Martin ako štvrták zahral aj v scénke na pódiu počas odovzdávania cien, ma vtedy dorazilo. Ja som mu to však neskôr vrátil, keď som si šiel na pódium po dve ceny – za poéziu i prózu. Nikdy na ten pocit nezabudnem. Stál som tam s dvoma navlas rovnakými svietnikmi ako kastelán Kežmarského hradu. Ten aplauz stál za to.

Každý ročník Literárneho Kežmarku mi dal veľa podnetov a priateľstiev, hoci len krátkodobých. Sprevádzal ma aj neskôr v študentských časoch, keď som si pričuchol k práci novinára. Dodnes sa tým živím. Písanie je zároveň mojím celoživotným koníčkom. Ďakovať za to môžem nielen mame, ktorá ma k písaniu viedla odmala, ale aj Literárnemu Kežmarku. Otvoril mi dvere do ’dospeláckeho‘ sveta ešte skôr, než mi vinšovali k osemnástim.“

Gabriel Kopúnek (1969) pôsobil v regionálnych novinách ako redaktor a neskôr šéfredaktor, v celoštátnych novinách SME a Nový čas ako redaktor a editor. V súčasnosti sa špecializuje na mediálny marketing, vydáva týždenník Bez rešpektu a spravuje webový portál Trnava Web. Editorsky sa podieľal na vydaní niekoľkých kníh pre deti i dospelých. Niektoré ilustroval. Je autorom zbierky glos a komentárov Pivné reči (2012) a spoluautorom dvoch encyklopédií s názvom Šport v Trnavskom kraji (2013, 2014).

Nina Kollárová: „Literárneho Kežmarku som sa prvýkrát zúčastnila v roku 1999. Mala som vtedy iba 9 rokov. Až do roku 2007 som nevynechala ani jeden ročník. Vytrvalo som do „Kežmarku“ posielala svoju poéziu a netrpezlivo čakala na hodnotenie poroty, prešla som všetkými vekovými kategóriami. No ani teraz, keď už mám dávno strednú školu za sebou, si nenechám ujsť ani jeden ročník, hoci teraz už iba ako sprievod mladších (škoda, že v LK nie je kategória pre dospelých).

Na všetky Literárne Kežmarky spomínam veľmi rada, no azda najviac mi utkvelo v pamäti vyhodnotenie na hradnom nádvorí, živý vstup z podujatia v Slovenskom rozhlase, ’opekačka’ s účastníkmi i porotcami či programy, ktoré boli súčasťou slávnostného vyhodnotenia.

Až na tejto súťaži som zistila, čo znamená hovoriť s porotcami i ostatnými o tom, čo som napísala, čo sú to kvalitné rozbory textov i debaty o nich, ktoré neraz (vlastne vždy) trvali neskoro do noci. Stretla som tu ľudí, ktorí ovplyvnili moju tvorbu aj pohľad na literatúru – nielen porotcov (Zlatku Matlákovú, Julku Čurillovú, Janka Petríka, Peťa Karpinského), ale aj mladých autorov, ktorí sa aktívne zapájali do LK, vznikli priateľstvá, ktoré trvajú doteraz. Som rada, že som mohla celé tie roky byť malou súčasťou Literárnych Kežmarkov.“

Nina Kollárová (1990) je v súčasnosti doktorandkou na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity (teória a dejiny slovenskej literatúry). Je laureátkou slovenských a medzinárodných literárnych súťaží (Medziriadky, Literárny Zvolen, Poetická Ľubovňa, Gorazdov literárny Prešov, Benediktova literárna Prievidza…). Publikovala v časopise RAK, Dotyky, v Slovenskom rozhlase. Venuje sa aj umeleckému prednesu a divadlu.

K názvu Literárneho Kežmarku pripisujem aj prívlastok medzinárodný, lebo členovia poroty hodnotili aj texty autorov z krajín bývalej Juhoslávie, Rumunska, Poľska a Maďarska. Títo tvorcovia z rôznych dôvodov na vyhodnotenie súťaže väčšinou nepricestovali. O to prekvapivejšie bolo moje stretnutie s poetkou Miroslavou Dudkovou z Nového Sadu, ktorá získala v Literárnych Kežmarkoch niekoľko ocenení. Na prezentácii antológie slovensky píšucich autoriek z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska Plášť bohyne (2012) sme zistili, že súčasťou publikácie sú Mirkine i moje básne.

Literárne Kežmarky vnímam ako metaforu i skutočný čas zároveň. Každý rok som pocítila skoro hmatateľnú priazeň na radnici, v lyceálnej i mestskej knižnici, v priestoroch hradu, mestského kultúrneho strediska i evanjelickej fary. Nezabudnuteľné zostanú rozhovory v ateliéri u Korkošovcov, s historičkou Norou Baráthovou, s kežmarskými ochotníkmi, matičiarmi. Istotou a organizačnou zábezpekou Literárnych Kežmarkov bola dlhoročná riaditeľka MsKS Mgr. Gabriela Kantorková a ostatné dva roky na rovnakom poste Mgr. Barbora Kaprálová.

Uprostred všetkého diania v LK boli vždy najdôležitejší tvoriví žiaci a študenti, s ktorými sa aj v tomto roku porozprávajú porotcovia PaedDr. Eva Kollárová, PhDr. Jozef Brunclík, PhD. a ja

Mgr. Zlata Matláková,
predsedníčka poroty