Profesor Pavol Winczer vo svojej pozostalosti odkázal významný finančný dar Mestskej knižnici v Kežmarku, ktorá zaň obnovuje svoj knižničný fond. Pri tejto príležitosti počas 55. ročníka Literárneho Kežmarku viceprimátor mesta Karol Gurka prijal profesorovho vnuka Tobiasa Winczera a v mene obyvateľov Kežmarku jemu a sprostredkovane i celej rodine Winczerovcov oficiálne za dar poďakoval na 55. ročníku Literárneho Kežmarku.

„Bol som idealistom, celý život som išiel za hodnotami. Bol som si istý, že to, po čom mnohí ľudia túžia a čo pokladajú za niečo veľmi významné, bohatstvo, moc a sláva, že to sú veci, ktoré nemôžu človeka ako takého uspokojiť, že mu nedávajú plnosť života a nedávajú mu šťastie. Že podstata života spočíva v niečom inom, a to sa nedá za nič kúpiť. Je to zdravie, rodinné vzťahy, vôbec medziľudské vzťahy, určité pochopenie, uznanie iných ľudí, aj to bohatstvo, ktoré človek nosí v sebe, životné poznanie, ale aj to, čo získal tým, že má kontakt s umením, s literatúrou, s hudbou a s tým, čo vlastne ľudstvo najlepšie vytvorilo,“ povedal Pavol Winczer pri rozhovore 9. decembra 2010 v Bratislave.

 

Prof. Dr. Pavol Winczer, CSc.

Pavol Winczner sa narodil 2. apríla 1935 Bratislave a zomrel 28. augusta 2014 v Bratislave. Detstvo Pavol prežil v atmosfére židovskej rodiny, vychovávaný rodičmi v zmysle tradícií, do ktorých vtrhli arizačné zákony. Mnohí Židia sa pokúšali zachrániť aj tým, že sa dali pokrstiť. Pavol navštevoval hodiny gréckokatolíckeho náboženstva (u A. Potaša) a v roku 1942 ho rodičia dali pokrstiť v Ihľanoch. V novembri 1944 sa dostal do transportu do Osvienčimu, odtiaľ ho presunuli do Ravensbrücku (tu zahynul jeho otec), v marci 1945 tábor evakuovali do Sachsenhausenu. Po vojne prichýlila Pavla ako sirotu poľská rodina v Sopote, kde dostal prísnu katolícku výchovu. Napokon sa s matkou, ktorá ho našla cez Červený kríž, vrátil na Slovensko.

V rokoch 1948 – 1953 študoval na gymnáziu v Kežmarku, od 1953 do 1958 poľštinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1960 – 1961 pracoval ako pomocná vedecká sila na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1961 – 1963 ako redaktor prekladovej tvorby vo vydavateľstve Tatran, od 1963 do 1973 bol vedeckým pracovníkom v Ústave svetovej literatúry a jazykov SAV, od roku 1973 v Literárnovednom ústave SAV, po roku 1989 profesorom na univerzite vo Viedni.

Publikoval v Slovenských pohľadoch, Mladej tvorbe, Slovenskej literatúre, Revue svetovej literatúry, Zlatom máji a i. Napísal dejiny poľskej literatúry pre publikáciu Dejiny svetovej literatúry (1963), základné teoretické štúdie o pomere slovenskej literatúry k inonárodným literatúram a problematike prekladu (Medzinárodný kontext slovenskej socialistickej literatúry, 1977; K otázkam teórie a dejín prekladu, 1993), ďalej vydal monografiu Čitateľská recepcia literatúry (1987), polonistické štúdie (Polonistická aktivita Jozefa Bánskeho, 1990), o problematike slovenskej avantgardy Słowacki nadrealiszmus (1935 – 1945) na tle poetyzmu i surrealizmu czeskiego (1995) i romantizmu – Byronizmus in der westslawischen Literaturen – eine untraditionelle Sicht (1997).

V jeho pozornosti boli problémy slovenskej, českej a poľskej literatúry po roku 1918, ktorým venoval viaceré komparatistické štúdie (Reislovo Neskutočné mesto vo vzťahu k Apolinairovi, k surrealizmu a Nezvalovi, Poézia Fr. Halasa a príbuzné javy v poľskej lyrike tridsiatych rokov, Slovenská literatúra pre deti a Julian Tuwim). Doménou jeho výskumu bola historická poetika, čo dokumentuje kniha Poetika básnických smerov v poľskej a slovenskej poézii 20. storočia (1974). Je autorom monografie Súvislosti v čase a priestore (2000). Prekladal poľskú beletriu.

Zdroj: archív P. Winczera, www.litcentrum.sk